Kultúra dorozumievania a štylistika

Jozef Mistrík

[Články]

(pdf)

-

Prudký prerod spoločnosti, techniky a vedy vyvíja tlak na dorozumievací proces jednak generálne, v celej svojej šírke, ale aj striedavo, svojimi zložkami, ovplyvňuje jednotlivé zložky dorozumievania. Necháme nateraz stranou tie javy v pohybe dnešnej spoločnosti, ktoré nemajú priamy kontakt so štylistikou prejavu, no všimneme si osobitne iba tie, ktoré majú priamy odraz v teoretickej alebo praktickej štylistike.

V československej teoretickej štylistike je známa a aj dosť rozpracovaná otázka štýlotvorných činiteľov. V súvislosti s jazykovou kultúrou máme pred sebou špecifické štýlotvorné činitele, ktoré usmerňujú štylistiku komunikačného procesu.

Najpreukaznejším zo všetkých je súboj dnešného človeka s časom, snaha v čo nejkratšom časovom úseku získať čo najbohatšie informácie a snaha získavať tieto informácie neraz popri inej činnosti, napríklad pri cestovaní, pri mechanickej práci a podobne. Časová tieseň si vynucuje pri výstavbe textu uplatňovať namiesto sukcesívnych, tj. v rade sa realizujúcich, syntagiem akési potenciálne simultánne syntagmy. Pod simultánnymi syntagmami rozumieme gramaticky nestvárnené usporiadanie údajov do tabuliek, máp a grafov, z ktorých vnímateľ môže tvoriť mikrotexty podľa vlastného výberu a všetkými smermi horinzontálne, vertikálne, spájaním nielen susediacich, ale aj vzdialených údajov ponad text. Na väčšej textovej ploche, napríklad v novinách, sa systémy simultánneho syntagmovania utvárajú z titulkov a medzititulkov, ktoré sú v texte i kontexte rozostavené tak, aby z nich mohli vznikat korešpondenciou ponad text aj súvetné syntagmy.

Tento systém dorozumievania nie je nový, ale dnes nadobúda čoraz väčší význam, lebo urýchľuje vnímanie a umožňuje promptný výber prvkov alebo podkladov pre text. Je takýto „spôsob“ dorozumievania skutočne kultúrnym, keďže umožňuje formuláciu gramaticky často [15]nepresných, nefixovaných viet? Domnievam sa, ba som presvedčený, že áno. Je to síce kultúra, ktorá akoby v zmysle staršieho chápania kultúry prejavu stála proti estetike, ale napriek spomínanému paradoxu je to požiadavka dnešného najdôležitejšieho štýlotvorného činiteľa. Treba podčiarknuť dôležitosť takýchto textov a zdôrazniť potrebu ich rozširovania, ale najmä potrebu ich hlbšieho štúdia.

Druhým dôležitým štýlotvorným činiteľom je nezvyčajná členitosť a zložitosť spoločenských i pracovných vzťahov. Na to, ako sa tento činiteľ odráža v konkrétnej štylistike, uvedieme aspoň stav pri dorozumievaní v administratíve. Jednak sa už evidentne vyčlenil samostatný administratívny štýl a jednak sa v jeho rámci vyvinulo a stále vyvíja množstvo nových žánrov. Sú to rozličné pracovné hlásenia, hodnotenia, programy, správy, odporúčania, pozvánky, oznámenia, inventáre, plány, dotazníky, žiadanky, časenky, záznamy, vyúčtovania, rozpisy a mnoho ďalších. Vzniká množstvo rozličných komunikátov, v ktorých sa symbioticky uplatňujú i mimojazykové prostriedky. Tieto komunikáty vznikajú a rozšiřujú sa približne takým systémom, ako ľudové piesne, tj. na určitom mieste, sporadicky, v rukách často anonymných amatérov, a rozširujú sa lavínovite, lebo prax ich nevyhnutne potrebuje. Ide takáto prax v súlade s jazykovou kultúrou, alebo proti nej? V tomto prípade sa domnievam, že takýto stav ide proti tomu, čo nazývame jazykovou kultúrou. Lenže prudký rozvoj pracovných a zväčšujúca sa zložitosť spoločenských vzťahov vyžadujú takýto rozmach žánrov v administratíve. Bude treba proporcionalitu síl, ktoré sú vo výskumnej a pedagogickej práci rozložené tradične, usmerniť tak, aby sa pozornosť koncentrovala na také dynamické oblasti jazykovej komunikácie, ako je oblasť administratívy.

Ako tretieho štýlotvorneho činiteľa, výrazného práve v súčasnosti, treba uviesť požiadavku ekonómie a racionalizácie dorozumievacieho procesu. V súvislosti s týmto faktorom treba uviesť na správnu mieru v tradičných štylistikách vyslovovanú potrebu „vyjadrovať sa pekne“. Ako dnes interpretovať takúto poučku, keď v popredí pozornosti človeka je jadro veci? Ak potreba vyjadrovať sa „pekne“ implikuje predpoklad pripúšťania redundancie výrazu, potom treba poučku citlivo korigovať. Nikdy doposiaľ sa nepublikovalo toľko encyklopedických diel, príručiek, encyklopedických slovníkov ako dnes. A to nielen u nás. Nikdy v minulosti sa natoľko nekládol dôraz na koncízne a úsporné vyjadrovanie ako teraz. Zvyšenú pozornosť si preto vyžaduje [16]encyklopedický štýl, receptové a návodové vyjadrovanie, štúdium ekonómie dorozumievania a racionálneho textu. Stojí však před nami zasa otázka, či ekonómia nejde proti estetike prejavu, a ak áno, potom stojíme pred otázkou, či výrazom kultúry je ekonómia, alebo estetika. Domnievame sa, že tu nieto protirečenia, pretože nejde o kategórie, ktoré by sa navzájom vylučovali. Stereotypne napísaný vedecký text alebo akákoľvek informácia v novinách môže byť neraz z hľadiska potrieb dnešnej štylistiky hodnotnejší než taký, v ktorom pri vnímaní prekáža pestrosť lexiky a variabilnosť gramatiky. Ekonómia je niekedy synonymná s jednoznačnosťou, jasnosťou a prehľadnosťou, ktoré sú výrazmi kultúry jazyka.

V tradičnej štylistike sa medzi štýlotvornými činiteľmi uvádza zreteľ na adresáta, kontakt s adresátom. Ak v súvislosti s jazykovou kultúrou medzi mnohými ďalšími činiteľmi podčiarkujeme práve tohto činiteľa, znamená to, že jeho význam je dnes osobitne dôležitý. Istým znakom kultúry jazyka je aj schopnosť priblížiť sa čo najviacej svojmu adresátovi. Štylistické priblíženie zahrňuje aj fyzické priblíženie. Predmetom teoretickej štylistiky dnes sa z nejazykových prostriedkov stala proxemika, tj. fyzická vzdialenosť podávateľa od prijímateľa počas dialógu. Táto vzdialenosť má vplyv na sémantiku jazykového výrazu. Čím je proxemika menšia, tým primeranejším je expresívny alebo hovorový výraz a naopak. Jedna a tá istá výpoveď vyrieknutá z dvoch vzdialeností má dvojakú sémantiku. Pri dnešnom veľmi živom osobnom styku ľudí v najrozličnejších situáciách je proxemika veľmi citlivým momentom, štylizujúcim jazykový výraz. Dôsledné rešpektovanie zákonitostí proxemiky umožňuje rýchle a presné dorozumievanie. Otázky proxemiky z hľadiska sémantického nie sú ešte rozpracované, no potreby jazykovej kultúry najmä v modernom rečníctve to naliehavo žiadajú.

Štýlotvorným činiteľom, ktorý si v dnešnom prudkom rozvoji techniky zvlášť uvedomujeme, je široký fond mimojazykových výrazových prostriedkov. Medzi ne počítame veľmi rozšírenú rozhlasovú techniku a vysoko vyvinutú filmovú a televíznu techniku. Rozhlasové zariadenia konajú dnes mnoho z tých služieb, ktoré predtým obstarávali písomné vyhlášky a ešte predtým dedinskí bubeníci alebo vyvolávači pri doprave. Stupeň kultúry rozhlasových prejavov v mestách, dedinách, v závodoch a v doprave si vyžaduje osobitnú starostlivosť. Je všeobecne známe, že štylistika rozhlasu s ohľadom na jeho tech[17]nickú špecifiku je svojrázna, osobitná. Ani v tomto prípade nejde o kultúru chápanú metonymicky len ako bezchybný rečový alebo gramatický prejav, lež o niečo viac — o dobrú štylistiku v týchto rozhlasoch. V kompozícii rozhlasového prejavu, ktorý sa vníma postupne, reťazovite, sú významné spôsoby opakovania, opakovania titulkov — nie kvôli akcentovaniu, ale z potrieb, ktoré vyžaduje špecifika komunikácie.

A v televízii, vo filme technika umožňuje široké uplatnenie syntagmatiky s využitím všetkých možných semiologických sústav. Jediný pohyb kamery alebo prechod z celku na detail môže povedať v krátkom momente viacej ako podrobný siahodlhý opis. Symbióza, súvislosti, možnosti doplňovania a nahradzovania jazyka nie sú z hľadiska jazykovedného prepracované tak, ako to ponúka stupeň technických prostriedkov. Zvukovo-jazykové, svetelno-jazykové, ale najmä kineticko-jazykové syntagmy sú výrečnejšie, názornejšie a zrozumiteľnejšie než holé jazykové výpovede. Kultúra dorozumievania nie je len v tom, ako sa vyjadrujeme, ale aj v tom, či komunikujeme na úrovni doby. Nevyužívať dnes dostupnú techniku je asi to isté ako nevyužívať pri rozhovore intonačné alebo pohybové prvky. Úvahu o fonde dnešných komunikačných prostriedkov treba dať do súvislosti s fondom prostriedkov dnešnej výpočtovej techniky. Pred jazykovedou tu stojí úloha vypracovať metodiku využívania všetkých možných technických prostriedkov — z jazykovedného, menovite štylistického hľadiska.

Ak sme na prvom mieste našej úvahy spomínali možnosti urýchlenia komunikácie, tak teraz chceme upozorniť na potreby primeranej rytmizácie textu. Jazyk má akceleračné i retardačné výrazové prostriedky, medzi ktorými zdaleka nie je apriórny opozičný vzťah. Na moderný text treba klásť požiadavku istého rytmu, ktorý sa strieda nielen podľa žánru, ako jednotky, ale aj podľa jeho častí. Napríklad prirodzená metodika rýchleho čítania predpokladá rozdiel v rytme medzi prvou vetou a ostatnými časťami odseku (odstavca). Prvá veta odseku je alebo má byť akýmsi jeho titulkom, aby mala v rámci odseku asi takú hodnotu, ako má resumé celého textu. Moderná štylistika žiada stavbu odseku s informačne nasýtenou a pritom z hľadiska tempa retardovanou prvou vetou. Pri analytickom čítaní sa rozdiely v rytme textu necítia, lenže pri kurzorickom a orientačnom čítaní — a to je dnes oveľa častejšie — je rytmus vonkajšou vizitkou kultúry prejavu.

[18]Vytýčili sme iba niekoľko špecifických štýlotvorných činiteľov, ktoré sa dnes prezentujú ako najaktuálnejšie a ktoré majú alebo majú mať evidentný odraz v dnešnej štylistike. Sú to činitele, ktorých odraz si všímame na osi medzi pólmi kultúrny — nekultúrny prejav. Treba skutočne zodpovedne klásť otázku, ktoré z nich a do akej miery tlmiť a ktoré pri výstavbe textu podporovať, aby dorozumievanie nestrácalo charakter kultúrnosti a či kultivovanosti. Viem, že nie sú všetky neznáme, ale zdôrazňujem, že známejšie sa spomenuli pre zmenu doterajšej ich proporcionality v textoch. Dovoľte analogické porovnanie s pojmom plán, plánovanie, ktorý sme poznali už pred desiatkami rokov, ale nie s tou sémantikou, akú má dnes.

A ešte nakoniec jednu poznámku. Z celého príspevku sa ako „lajtmotív“ zračí inklinovanie k vyšším štylistickým jednotkám a k otázkam mimojazykových kontextov. To je prirodzene preto, že sa v minulosti kultúra jazyka a dorozumievania metonymicky chápala iba ako kultúra výberu, tvorenia a zvukovej realizácie prvkov z nižších jazykových plánov.

Naše řeč, ročník 60 (1977), číslo 1, s. 14-18

Předchozí František Daneš: K dvěma základním otázkám kodifikace

Následující Zdeňka Hrušková, Václav Křístek: Současný stav a výhledy českého pravopisu