Časopis Naše řeč
en cz

O kultúre spisovnej slovenčiny

Viera Budovičová

[Posudky a zprávy]

(pdf)

-

Vo veľmi rozšírenom slovenskom týždenníku pre otázky kultúry a umenia Kultúrny život prebiehala r. 1964 vyše pol roka zaujímavá a vášnivá výmena názorov o otázkach kultúry spisovnej slovenčiny. Prejavil sa tu veľký záujem širokej verejnosti, ľudí z najrozličnejších profesionálnych vrstiev, o stav svojho spisovného jazyka. Prichádzali aj hlasy z Čiech a Moravy, svedčiace o tom, že problémy slovenčiny sú blízke aj tým, ktorí ju nepoužívajú ako svoj jazyk, ale ktorí slovenčinu poznajú z literatúry i zo života a majú k nej dobrý pomer ako k najbližšiemu partnerovi češtiny vo veľkej rodine slovanských jazykov.

Diskusiu vyvolal článok prekladateľa a šéfredaktora Vydavateľstva krásnej literatúry Jána Ferenčíka nazvaný obrazne Na obranu starých materí (v 18. čísle Kultúrneho života) ako i odpoveď naň, ktorú napísal riaditeľ Ústavu slovenského jazyka SAV dr. Štefan Peciar (Za nehatený rozvoj, v č. 24).

Ján Ferenčík sa pohoršuje nad nezdravým zjavom, že sa v našej spoločnosti prejavuje ľahostajný, ba nedbajský pomer k spisovnému jazyku. Tvrdí, že najmä v publicistike, v rozhlase, v televízii, v novinách, športových reportážach, vo verejných prejavoch všeobecne, ale aj v reči ľudí v zamestnaní i v súkromnom živote zaráža množstvo neslovenských slov, tvarov a fráz, ktoré používatelia vnášajú do svojich jazykových prejavov najmä pod vplyvom češtiny a ruštiny, neuvedomujúc si, že tieto jazykové prostriedky sú v slovenčine [42]nenáležité a nepotrebné, lebo máme namiesto nich vlastné, v spisovnom jazyku oddávna ustálené prostriedky. Takto sa vraj spisovná slovenčina zaplavuje cudzorodými a neústrojnými prvkami, narušuje sa jej hlásková, gramatická a slovníková ustálenosť a stráca svoj charakter samostatného, od iných blízkých slovanských jazykov odlišného jazyka. Príčinu tohto stavu vidí Ferenčík v otupenom jazykovom cite najmä slovenskej inteligencie, ktorá so stratou rodného nárečia stráca aj povedomie pre zákonitosti spisovného jazyka, resp. ho pri nízkej úrovni jazykového vzdelania ani nenadobudla. Ďalšieho vinníka vidí v slovenských jazykovedcoch, ktorí v zajatí nesprávne aplikovaných jazykových teórií, s rukami zviazanými nesprávnou jazykovou politikou, v mene rozvoja a obohacovania spisovného jazyka tolerujú aj také javy, ktorých šírenie by mali brzdiť. Napáda najmä to, že pod heslom zbližovania slovenčiny s češtinou sa lingvisti neodvažujú prenikajúce bohemizmy označiť za nesprávne. V normatívnych jazykových dielach, ako je Slovník slovenského jazyka, tieto slová uvádzajú a tým otvárajú dvere jazykovej anarchii. Ako protiklad „pokazeného“ jazykového povedomia dnešnej generácie vyzdvihuje jazykový cit starých materí, čím obrazne myslí rešpektovanie stredoslovenskej jazykovej tradície.

V zásade správne myšlienky obsiahnuté vo Ferenčíkovom článku sú polemicky vyostrené a situácia je dramatizovaná v takej miere, že je tu nebezpečenstvo upadnutia do opačnej krajnosti, do jazykového konzervatizmu, pripomínajúceho puristickú úzkoprsosť. Dnešná jazykoveda takýto postoj k spisovnému jazyku teoreticky prekonala; vychádza z koncepcie bohato funkčne a štylisticky diferencovaného spisovného jazyka, ktorý je v neustálom vývine a rozširuje svoje prostriedky úmerne potrebám jazykového vyjadrovania v najrozličnejších oblastiach spoločenského života.

V tomto zmysle sa niesla aj odpoveď Štefana Peciara, nazvaná Za nehatený rozvoj. S prílišným optimizmom tu však jazykovedec odmieta varovný hlas, ktorý, ako sa ukázalo v priebehu ďalšej diskusie, tlmočil názory a nálady verejnej mienky. Peciar dosť jednostranne vyzdvihuje známe a často uvádzané fakty, že spisovná slovenčina prežíva nebývalý rozvoj tak svojich funkcií, ako i týmto zmnoženým funkciám odpovedajúcich prostriedkov. Ferenčík však ukazuje na druhú stránku tohto procesu, ktorá je práve sprievodným produktom prudkého a nehateného vývinu.

Ostrou reakciou proti Peciarovej koncepcii jazykovej politiky je článok básnika Vojtecha Mihálika v 27. čísle Kultúrneho života s obrazným titulom Staré matere a umývanie murínov. Pozastavuje se nad tým, že pre jazykovedca je všetko v poriadku, že nevidí pálčivosť Ferenčíkom načatej problematiky. Mihálik obracia polemiku proti práci jazykovedcov a proti ich koncepcii spisovného jazyka a jeho kultúry. Znova sa dostáva k prehodnocovaniu jazykového purizmu. Ukazuje sa, že aj po mnohých opätovných diskusiách na lingvistických fórach nemožno túto kapitolu slovenskej lingvistiky považovať [43]za uzavretú, ani všetky otázky súvisiace s teóriou i praxou jazykového purizmu na Slovensku pokladať za doriešené.[1]

Mihálik vyzdvihuje myšlienku, ktorá pre jazykovedcov vôbec nie je nová, že purizmus na Slovensku v istých spoločenských podmienkach mal svoje historické oprávnenie. Analogicky z toho vyvodzuje oprávnenosť „mierneho purizmu v medziach zákona“ aj pre súčasnosť, keď sa podľa neho nahromadili nové jazykové fakty, ktoré si vyžadujú usporiadanie a zhodnotenie. K otázke hodnotenia alebo dialektického prehodnocovania purizmu sa jednotliví diskutujúci neustále vracajú. Cieľom však nie je iba rehabilitovanie minulosti (i keď sa aj tu v mene spravodlivosti niektoré skutočnosti uvádzajú na pravú mieru), mieri sa tu na súčasnosť v domnienke, že staré zbrane sa osvedčia znova. Tento postoj prezrádza úroveň lingvistického myslenia svojich prívržencov. Je veľkou chybou, že dnešná jazykoveda nevedela presvedčivejšie dokázať väčšiu potenciálnu nosnosť svojej teórie spisovného jazyka aj pre praktické otázky jazykovej kultúry. Ale ani tá najlepšia teória nemôže byť účinná v praxi, keď nie je podopretá autoritou a nemá v každodennom živote podmienky pre svoje uplatnenie. Viera, ktorá sa prejavuje u mnohých vehementných obrancov jazykovej politiky príkazov a zákazov, že tieto metódy zapôsobia ako zázračný liek a všetko sa razom zmení, nie je ničím podložená. Kultivovanosť jazyka i jeho kultivované používanie (čo nie je to isté a v diskusii sa dosť jasne nerozlišovalo) je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje nielen prácu jazykovedcov, ale úsilie každého jedného používateľa ovládať jazyk a jeho problémy. Pohodlné pasívne podriaďovanie sa príkazom a zákazom by nebolo vysvedčením vysokej úrovne jazykovej kultúry používateľov. Pravda, nemožno považovať za správne, keď sa zo strachu pred recidívami purizmu zavrhuje každá vedecky podložená snaha o hodnotenie jazykového prvku z hľadiska jeho ústrojnosti a štylistickej primeranosti.

Celkove priniesla diskusia najmä v pozitívnych príspevkoch diferencovanejšie hodnotenie jazykového purizmu na Slovensku. Okrem politického aspektu tohto smeru brala sa do úvahy aj kodifikátorská práca lingvistická, ktorej nemožno uprieť aj pozitívne výsledky, najmä ak ju hodnotíme v určitej historickej a jazykovej situácii a v celkovom kontexte vtedajšej jazykovej teórie. Bolo by však anachronizmom vracať sa k metódam purizmu v dnešných podmienkach. Bol by to anachronizmus tak politický ako i lingvistický.

Mihálik sa vyslovuje aj k druhej otázke, ktorá bola v polemike nadhodená a je vlastne podtextom a vlastným stimulom celej diskusie. Ide o problém tzv. zbližovania slovenčiny s češtinou. Treba istotne súhlasiť s názorom, že z faktu ekonomického a kultúrneho zbližovania dvoch národov [44]žijúcich v rovnakých spoločenských podmienkach v jednom štáte nemožno robiť jednoznačné závery aj pre zbližovanie národných jazykov. Táto myšlienka sa skutočne začala proklamovať ako politické heslo. Jej prívrženci sa však neopierali o dostatočné vedecké poznanie vzájomného pomeru oboch našich jazykov. Robili sa priamočiare uzávery z jednotlivých prípadov preberania alebo spontánneho tvorenia jednotlivých izolovaných slov, poprípade slovotvorných typov. V svojich prácach však lingvisti poukazovali na zložitosť tejto problematiky. Môže tu ísť o konvergentný alebo paralelný vývin, pokiaľ jeho smer udávajú spoločné hospodárske a kultúrne podmienky, ale aj o vývin divergentný, podmienený odchodnými kultúrnymi a jazykovými tradíciami či vnútornými zákonitosťami jazykového systému.[2] Riešenie týchto zložitých otázok si vyžiada dôkladné konfrontačné štúdium oboch jazykov. Je paradoxné, že práve toto štúdium je zatiaľ iba na začiatku. Chýbajú aj základné príručky, ako česko-slovenský slovník a konfrontačná gramatika.[3] Takéto diela by mohli veľmi prispieť k upevneniu lexikálnej a slovotvornej stability slovenčiny. Mnohé chyby, na ktoré sa v diskusii poukazovalo, vznikajú z nevedomosti, z nedostatočného poznania toho, čo je v našich jazykoch zhodné a čo odlišné. Informácie, ktoré môže poskytnúť vedecky spracovaný slovník, majú nesporne väčšiu cenu ako údaje príručky nesprávnych výrazov, navrhovanej v diskusii, lebo znamenajú skutočné poznanie namiesto mechanického príkazu. A o takýto uvedomelý prístup k jazyku nám musí v skutočnej jazykovej kultúre ísť. Akékoľvek prognózy do budúcnosti týkajúce sa vývinu našich jazykov, či už zo strany jazykovedcov alebo neodborníkov, treba považovať za nepodložené, lebo zatiaľ aj štúdium súčasného stavu otázky vzájomného pomeru je v úplných počiatkoch.

Z bohatej diskusie, ktorá sa po uverejnení prvých troch spomínaných príspevkov rozprúdila, mohla redakcia uverejniť len zlomok (prišlo vyše 800 listov a článkov odborníkov i neodborníkov). Pre informáciu vyberáme niektoré myšlienky, ktoré považujeme za podnetné.

Prof. E. Pauliny v glose Proporcie spisovnej slovenčiny vidí chybu nie v tom, že sa slovná zásoba slovenčiny mení a že v nej pribúda veľa nových [45]slov, ale v tom, že používatelia neberú spisovný jazyk z náležite širokej perspektívy, nerešpektujú jeho časové rozpätie. Nesúhlasí s Ferenčíkom, že dnešný spisovný jazyk je v úpadku (proti tomu svedčí prudké napredovanie slovesnej tvorby v mnohých odboroch), ale pokladá jeho varovanie za užitočné, lebo upozorňuje na príliš rýchle odďaľovanie od starších výrazových prostriedkov, používaných napr. u klasikov našej literatúry. Proti neohraničenej liberálnosti sa však stavia za potrebu pružnej ustálenosti, ktorá môže zabrániť tomu, aby sa spisovný jazyk práve pre svoj prudký vývin nerozkolísal v norme a neprestal byť spoľahlivým nástrojom dorozumievania.

V tomto je naozaj postata veci. Vytískaním ustálených spisovných prostriedkov sa jazyk splošťuje a tým sa obmedzuje tak možnosť štylistického výberu, ako i aktuálneho využitia prostriedkov s dlhou tradíciou. Takto by sa jazyk v skutočnosti ochudobňoval o mnohé výrazové možnosti, čo by bolo v rozpore s požiadavkou jeho rozvoja.

Doc. Ľ. Ďurovič zasiahol bojovne do diskusie z pozícií modernej jazykovedy najmä proti romantickému vyvyšovaniu jazyka dediny („starých materí“) nad súčasný spisovný jazyk, ktorý musí byť a naozaj aj je bohatší, štylisticky diferencovanejší a prepracovanejší ako nárečia, z ktorých dávno vyšiel, i ako spisovný jazyk v minulosti. Medzi jednotlivými vývinovými fázami spisovného jazyka musí byť kontinuita, ale nemožno nevidieť vývin a zmeny. Ďurovič polemizuje s Ferenčíkom a Mihálikom na rovine jazykovej teorie; pokiaľ však ide o samu prax, plne sa pridáva k hlasom nespokojnosti nad nízkou úrovňou ovládania a používania spisovného jazyka. Hlavný koreň zla právom vidí v nedostatočnom jazykovom vzdelaní a jazykovom uvedomení používateľov spisovnej slovenčiny.

Prof. J. Bělič vniesol do diskusie nový moment tým, že obrátil pozornosť na hovorený jazyk. Konštatuje, že tvoriaca sa hovorová vrstva spisovnej slovenčiny je v stálom kontakte s nárečiami, so slangami a čiastočne aj s češtinou, preto je v nej viac kolísania ako inde. I keď jej prostriedky nemožno povyšovať na normu spisovného jazyka, prejavajú sa v nej črty, v ktorých možno odhaľovať vývinové tendencie celého jazyka. K otázke vzájomného pomeru oboch našich jazykov pripomína: „skutočnosť, že Česi a Slováci po stáročia používali spoločný spisovný jazyk, zanechala hlboké stopy v celom charaktere dnešnej spisovnej češtiny“ v tom, že do nej v zhode so slovenčinou neprenikli niektoré hláskové a tvarové zmeny, ktoré sa uskutočnili na veľkej časti českého územia. V lexikálnej oblasti boli české vplyvy na slovenčinu silnejšie a ešte aj dnes prevažujú. Bělič sa prihovára za to, aby sa v jazykovede na oboch stranách dbalo, aby sa nenarúšala blízkosť oboch jazykov, ale aby sa ich kontakt ešte upevňoval (najmä pri tvorení odbornej terminológie).

K otázkam odbornej terminológie sa ozvali viaceré hlasy. Niektorí odborníci nesúhlasia s narúšaním ustálenej a systemizovanej terminológie (najmä lekárskej a botanickej) v prospech tvorenia spoločnej. Prekladateľka Zora Jesenská je proti zjednocovaniu terminológie v tých oblastiach, kde [46]jestvuje domáca ustálená nomenklatúra na ľudovom základe (napr. botanické názvy). Dr. G. Horák upozornil na to, že aj pri tvorení terminológie treba dbať na domácu tradíciu odborných názvov napr. vo výrobe, aby používatelia nemali pocit, akoby „domáce slovo bolo dobré tak v kuchyni alebo okolo domu, ale nie na verejnosti“.

Viacerí jazykovedci dokazovali opodstatnenosť vedomého usmerňovania odbornej terminológie, aby bola pre odborníkov oboch jazykových území maximálne srozumiteľná.[4] S tým možno v zásade súhlasiť. Treba si však uvedomiť, že aj v tejto otázke, ktorá sa na prvý pohľad zdá taká jednoznačná, je mnoho nepreskúmaných aspektov. Národnoreprezentatívna funkcia jazyka sa môže v istom období prejavovať v beletrii markantnejšie, ale platí pre celý jazyk, aj pre hovorový, aj pre odborný; podľa okolností sa môže stupňovať citlivosť na niektorú zo základných oblastí jazyka. Odborný jazyk má svoje špecifické vlastnosti i zvláštne postavenie v celku spisovného jazyka. Je však jeho organickou súčiastkou najmä z hľadiska syntaktického a sémantického i z hľadiska tvorenia slov (o hláskosloví a tvarosloví nehovoriac) a existuje v ňom spätná vazba s jazykom neodborným. Aj tu bude potrebné niektoré prijímané zásady ďalej prepracovávať a domýšľať. Nik sa však nedomnieva, že by mohlo dôjsť v tejto oblasti jazyka k úplnému vyrovnaniu slovenčiny a češtiny. Vždy tu budú okrem hláskových a gramatických rozdielov aj diferencie podmienené odlišnými prvkami základného slovníka, ktoré sa v terminológiách stále využívajú.

Celá diskusia pre lingvistiku signalizuje, že aj v jazykovednej teórii treba rátať s tým, že používatelia jazyka majú k nemu aj citový vzťah. Postoj lingvistu k predmetu výskumu musí byť zbavený citových momentov a maximálne objektívny. Ale afektívny vzťah používateľov k jazyku je objektívna skutočnosť, s ktorou musí lingvista rátať. To sa často zanedbávalo a tak sa okrem iného prepásla možnosť tento kladný citový postoj používateľov k jazyku pri jazykovej kultúre využiť a pestovať ho pri výchove.

Na ukončenie diskusie dala redakcia slovo jej iniciátorom. Ferenčík v článku A predsa nie je všetko v poriadku, ako už titul prezrádza, trvá na svojom stanovisku. Ako doklad svojej pravdy vymenúva slová uvedené v Slovníku slovenského jazyka, bohemizmy, ktorým podľa neho slovník otvára brány spisovného jazyka (napr. opravdový, osmahlý, pádiť, ochočiť, hbitý, hekať, placka a pod.). Vysvetlenie spoluautorov Slovníka ukazuje, že Ferenčík skresľuje skutočnosť. Neuviedol, že tieto slová zaznamenáva slovník zväčša preto, lebo ich používali spisovatelia (i klasici literatúry) ako poetizmy alebo knižné slová. Štylistickým hodnotením ako knižné, zastarané alebo zriedkavé sa platnosť [47]týchto výrazov v súčasnej lexikálnej norme obmedzuje. Slovník môže s osohom používať každý, kto sa ho naučí používať a vie v jeho skratkových charakteristikách nájsť správne informácie. Ukazuje sa však, že normatívne charakteristiky slov by mali byť výraznejšie a pokiaľ je to možné aj jednoznačnejšie, aby používatelia správne pochopili, čo majú lexikografi na mysli. V charakteristike najmä novo prenikajúcich českých prvkov sa prejavuje rozpačitosť, nesmelosť a nejednotnosť, v čom je slovník nesporne poplatný obdobiu svojho vzniku. Tieto nedostatky by sa mali odstrániť v chystanom príručnom slovníku.

Vojtech Mihálik pod nadpisom Honosná práca — aké výsledky? tiež trvá na svojom stanovisku. Možno s ním súhlasiť v tom, že výsledky práce jazykovedcov sa len pomaly dostávajú do vedomia verejnosti, preto sa neprejavujú dosť výrazne.

Príčinám tohto stavu sa snažila prísť na koreň „beseda za zeleným stolom“, ktorú na záver časopiseckej diskusie usporiadala redakcia KŽ. Zúčastnili sa na nej jazykovedci a spisovatelia a vari po prvý raz mali príležitosť takto zoči-voči si povedať svoje. Aj si povedali. Otvorene prejavili svoje názory na pálčivé otázky, ktoré si v dnešnej situácii treba navzájom vyjasniť. Beseda bola publikovaná v plnom rozsahu.

Úvodné slovo k besede povedal doc. Šimon Ondruš. Uznáva vážne nedostatky v kultúre spisovnej slovenčiny, na ktoré sa v diskusii poukazovalo, a vidí niekoľko príčin tohto stavu:

(1) Spisovnú slovenčinu v krátkom čase začali používať široké vrstvy obyvateľstva bez dobrého jazykového vzdelania.

(2) Excentrické postavenie kultúrneho centra (Bratislavy) spôsobuje, že sa v zvýšenej miere prejavuje tlak západoslovenských nárečí na stredoslovenský základ spisovného jazyka.

(3) Zohral tu úlohu aj politicky neopodstatnený boj proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu na Slovensku, ktorý znemožňoval pestovanie citového vzťahu k národným dejinám ku kultúre a k jazyku.

Ferenčíkovo heslo „na obranu starých materí“ vysvetľuje v pozitívnom zmysle tak, že stredoslovenská nárečová norma musí zostať základom pri kodifikácii normy spisovnej slovenčiny vo všetkých jej plánoch (aj v základnej slovnej zásobe), ak nemá slovenčina stratiť svoju podstatu.

Potom otvoril diskusiu spisovateľ Ladislav Mňačko. Uvažuje o dvoch závažných okolnostiach, ktoré ovplyvňovali jazykový vývin za posledných dvadsať rokov. Do politického života vstúpila trieda jazykovo nevzdelaná, o jazykových otázkach sa vyslovovali ľudia bez skutočného citu pre jazyk. Na druhej strane uvádza, že za základ spisovného jazyka treba prijať aj spôsob vyjadrovania robotníckeho prostredia.

Prof. Pauliny poukázal na to, že diskusia signalizuje oživený záujem aktívnych používateľov jazyka o jeho problémy, čo sa môže prejaviť kladne v ďalšom vývine. Proti Mňačkovi namieta, že na kultúru jazyka majú najväčší vplyv jeho aktívni používatelia. Treba sa opierať o tento úzus. Pre spisovný [48]jazyk nemožno nič nadekretovať. Mňačkovu myšlienku o jazyku robotníckej triedy odmieta aj Zora Jesenská. Spisovná slovenčina je iba jedna, záväzná pre všetkých príslušníkov národa, nemôže existovať slovenčina robotnícka, roľnícka a jazyk inteligencie. Je to vnášanie domnele ideologického, ale pre jazyk neskutočného momentu.

Básnik Milan Rúfus súdi, že anomálie v jazyku sú odrazom anomálií v národných osudoch. Slovenská jazykoveda abstraktne a málo historicky prevzala teóriu spisovného jazyka pražskej školy, ktorá bola platná pre jazyk starší, diferencovanejší, ničím neohrozovaný, ktorý obranné puristické zásady pociťoval ako brzdu. V slovenských pomeroch absolútne odmietavý postoj k jazykovému purizmu vyznieva nehistoricky. Aj prof. Pauliny si kladie otázku, či naša teória jazykovej kultúry bola úplne správna, či nie je v našich podmienkach potrebné pevnejšie zasahovanie do kodifikácie.

Juraj Špitzer vyslovil závažné myšlienky k otázke jazykovej integrácie a diferenciácie. Diferenciácia národných jazykov môže byť výrazom priaznivých podmienok, ktoré socializmus vytvoril pre plný rozvoj predtým zanedbaných a zaznávaných oblastí národného života. Vidí príznačný zjav: v obdobiach integračných politických úsilí českých a slovenských pokrokových síl dochádza zároveň k diferenciačným tendenciám v oblasti kultúry, literatúry i jazyka, napr. v období štúrovskom i medzi dvoma vojnami. Víťazstvo socializmu prináša so sebou rozvoj tých národných kultúr, ktorým národnostný útlak zabraňoval plné vyžitie. Diskusiu o jazyku považuje Špitzer za súčasť odstraňovania deformácií pri hodnotení nedávnych slovenských dejín.

Zora Jesenská znova rozoberala na konkrétnych príkladoch činnosť slovenských puristov a dokazovala, že ich zásady boli objektívne odôvodnené a potrebné ako reakcia na ideologicky, teda nevedecky podložené zásahy do slovenčiny, ktoré mali viesť k jej nivelizovaniu. Práca puristov sa stala nevedeckou vtedy, keď sami začali vychádzať z ideologizovania. Vtipne vyhlásila, že našu jazykovedu treba odideologizovať, teda zbaviť aprioristických východiskových téz. Podľa nej Ferenčík vyslovil to, čo mnohí cítili, ale neodvažovali sa vysloviť. Situácia v období boja proti buržoáznemu nacionalizmu bola taká, že prejav národnej hrdosti sebavedomia mohol byť biľagovaný ako niečo protičeské, hoci snaha o čistotu slovenčiny nie je nič protičeského.

Prof. Pauliny sa vrátil ešte ku kľúčovej otázke pomeru češtiny a slovenčiny. Táto otázka sa nevynára iba dnes, kultúrny jazyk na Slovensku sa vyvíjal vždy v dialektickom vzťahu k češtine a tento vzťah ostane aj naďalej. Nepovažuje však za správne, keď sa zbližovanie jazykov dáva do priamej súvislosti s politickou situáciou ako podmienka posilňovania štátnej jednoty. Domnieva sa, že politická závažnosť zbližovania jazykov nie je reálna, ba naopak, vedomé úsilie o takéto zbližovanie vždy vzbudilo reakciu, ktorá bola z politického hľadiska negatívom.

Verejnú diskusiu o slovenčine treba považovať za pozitívny zjav z viacerých hľadísk. Podarilo sa v nej vzbudiť záujem verejnosti o otázky, ktoré akoby [49]zostávali dlhý čas nepovšimnuté. Zásluhu na tom majú na prvom mieste kultúrni pracovníci, lebo sa naplno zaangažovali do riešenia problémov týkajúcich sa priamo jazyka alebo s jazykom tesne súvisiacich, ktoré sú na Slovensku pálčivé a nedali sa dlhý čas verejne pretriasať. I keď boli hlasy spisovateľov zamerané k práci slovenskej jazykovedy kriticky a nie vždy informovane, znamená ich vystúpenie pre lingvistiku pozitívnu pomoc. Svojou autoritou sa postavili za nástojčivé presadzovanie konkrétnych opatrení na zvyšovanie jazykovej kultúry v praxi, o čo sa jazykovedci dlhý čas márne pokúšali.

Vcelku sa predsa došlo k zblíženiu proti sebe postavených mienok. Jazykovedci uznali, že musia energickejšie presadzovať výsledky svojej práce v praxi, i to, že treba urobiť ďalší krok dopredu aj v teórii spisovného jazyka a neuspokojovať sa s tým, čo už bolo v iných podmienkach vykonané. Na druhej strane naši kultúrni pracovníci i celá verejnosť musí uznať, že sa nemožno vrátiť naspäť ani v jazykovej teórii, ani v praxi, a najmä nie k pohodlnej ceste akejsi jazykovej polície. Možno si položiť otázku, do akej miery práve následky puristicky orientovanej jazykovej výchovy mechanických príkazov bez vedeckého odôvodňovania majú svoj podiel aj v súčasnom nízkom stave jazykovej kultúry. Jej zvýšenie je nielen vecou jazykovedcov, ale vecou verejnou v najvlastnejšom zmysle, týka sa všetkých verejných inštitúcií, najmä školstva, ale nakoniec i každého používateľa a súvisí s prehĺbením celkového, ale najmä humanitného vzdelania, ktoré formuje človeka.

Konečne treba vidieť, že diskusia znamená dôležitý symptóm, ktorý musí byť podnetom nielen pre ďalšiu prácu jazykovedy, ale pre celkovú jazykovú politiku v našom štáte a pre zlepšenie výuky a postavenia materinského jazyka v školskej i mimoškolskej výchove.


[1] Je známe, že na Slovensku vzniklo pred druhou vojnou silné hnutie za očistu slovenského spisovného jazyka, zamerané proti nadmernej záplave bohemizmov do slovenčiny pri presadzovaní ideológie jednotného československého národa a jazyka. Táto jazykovedná teória bola zneužitá v službách separatizmu a jazykoveda po oslobodení odhaľovala najmä nevedeckosť a politickú škodlivosť tohto smeru.

[2] Pozri k tomu materiály jazykovedných konferencií, uverejnené v sborníkoch Problémy marxistické jazykovědy, Praha 1962, a Jazykovedné štúdie VII, Bratislava 1963 (materiály konferencie o vývinových tendenciách spisovnej slovenčiny); ďalej odkazujeme na pripravovanú štúdiu Viery Budovičovej K problematike vzťahu slovenčiny a češtiny ako východiska pre konfrontačné štúdium, Acta Universitatis Carolinae, Philologica, Slavica Pragensia V. 1965. Poznamenávame, že vyššie uvedená štúdia bola podkladom diskusie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v máji minulého roku, pred tým, než sa rozprúdila diskusia v Kultúrnom živote. Zo strany českých lingvistov sa vyslovil jednoznačný súhlas s odmietavým stanoviskom k proklamovaniu mechanického alebo násilného zbližovania našich jazykov i s požiadavkou prehĺbeného konfrontačného štúdia.

[3] Ako dobré východisko pre konfrontačné štúdium môže slúžiť vysokoškolská učebnica Slovenština, Praha 1964 (3. vydanie), autorov J. Běliča, A. Jedličku, E. Paulinyho, E. Jónu a J. Ružičku.

[4] Doc. Ľ. Ďurovič si vysvetľuje dnešnú situáciu z faktu, že dorozumievacia a národnoreprezentatívna funkcia jazyka sú často v rozpore jedna s druhou. Považuje pokusy o sbližovanie slovenčiny a češtiny v tých oblastiach, kde má jazyk národnoreprezentatívnu funkciu, za škodlivé. V odbornej terminológii, kde prevažuje funkcia čisto komunikatívna, považuje integračné zásahy za opodstatnené.

Naše řeč, ročník 48 (1965), číslo 1, s. 41-49

Předchozí Blažena Rulíková: Návrh na úpravu ruského pravopisu a jeho ohlas

Následující Antonín Tejnor: Rubrika Jazyk našich knih v časopise Knižní kultura

cheap icmeler transfersdalaman airport transfersdalaman transfersdalaman vip transfer
© 2011 – HTML 4.01 – CSS 2.1