Časopis Naše řeč
en cz

Václav Vážný a jeho práce o slovenčine

Eugen Jóna

[Články]

(pdf)

-

Šesťdesiatka prof. Václava Vážneho (nar. 2. VII. 1892) dáva nám príležitosť osobitne prezrieť a zhodnotiť jeho doterajšie práce o slovenčine. Pritom nie je táto časť jeho diela uzavretá, hoci povolanie vedie ho k prácam v iných oblastiach. Niektoré jeho dialektologické štúdie čakajú na vydanie pripravené do tlače, iné (napr. nárečový slovník z Turca) čakajú na dokončenie.

Vážneho práce o slovenčine zreteľne sa delia na dve skupiny: prvá skupina týka sa slovenských nárečí, druhá súčasnej spisovnej slovenčiny a dejín slovenčiny.

K dialektologickej práci na Slovensku dostal sa V. Vážný hneď po prvej svetovej vojne (porov. jeho článok O počátcích jazykového zeměpisu na Slovensku, SMS [Sborník Matice slovenskej] VII, 1929, 134—144). Pri prvých návštevách Slovenska po vojne r. 1919 rozmýšľal o tom, či by nebolo možné pokračovať vo výskume slovenských nárečí metodou, akou bol začal František Pastrnek v deväťdesiatych rokoch minulého storočia (porov. Slovenské pohľady XIII, 1893 a n.). V. Vážný v dialektologickej činnosti skutočne nasledoval svojho učiteľa Fr. Pastrnka, s ktorým má mnoho čŕt spoločných. Osobné plány Vážneho našly porozumenie v Matici slovenskej, najmä keď sa Vážný dostal na Slovensko najprv ako profesor stredoškolský v Martine a Bratislave, neskoršie po habilitácii r. 1929 ako docent a vysokoškolský profesor. Po obnovení Matice slovenskej pomýšľalo sa od počiatku na sústavný výskum slovenských nárečí. V prázdninách r. 1920 a znovu r. 1921 z poverenia Matice slovenskej za správcovstva Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho skúmali skúsení filologovia slovenské nárečia jednotlivých menších oblastí (Fr. Trávníček na Orave, J. Húsek v Tekove, A. Gregor v Liptove a v Turci, [81]V. Vážný v Turci — porov. SMS I, 1923, 27 n. a SMS VII, 1929, 137; zprávy dialektologov vyšly čiastočne v Letopise MS I.). Najpriaznivejšie podmienky pre štúdium mal Dr. V. Vážný, ktorý je v Turčianskom Sv. Martine od júla 1920; vyzbrojený súc dôkladnou znalosťou porovnávacieho jazykospytu a slovanskej filologie, obdarený smyslom pre jemné odtienky fonetické i milou shovorčivou povahou, nasbieral v uvedenom čase množstvo materiálu, ktorý teraz srovnáva a pripravuje vydať v monografii o nárečí turčianskom“ (takto charakterizoval V. Vážneho vtedajší matičný tajomník prof. Fr. Heřmanský). — Okrem tohto spôsobu výskumu na mieste chystal sa výskum pomocou nárečových dotazníkov. Členovia pražského odboru Matice slovenskej sostavili veľký dialektologický dotazník (pre hláskoslovie A. Frinta, pre tvaroslovie Fr. Trávníček, pre syntax B. Havránek, pre slovník J. Menšík). Ale ten sa nehodil pre slovenské pomery, lebo ho nebolo možné poslať na vyplnenie neodborníkom, s ktorými pri svojej akcii Matica počítala. Preto V. Vážný sostavil malé dotazníky po 10—12 otázkach. Od r. 1921 dotazníky posielaly sa do jednotlivých obcí, v ktorých sa získali korešpondenti medzi učiteľmi, farármi, študentmi ap. Od r. 1921 do r. 1931 vyšlo 26 čísel dialektologického a národopisného dotazníka s 268 otázkami (asi 1600 hesiel). Odpovede prichodily z vyše 800 miest od viac než 1100 korešpondentov.

O výsledkoch dotazníkovej akcie referovalo sa jednak v rámci referátov o činnosti Jazykového odboru Matice slovenskej, jednak osobitne (porov. Slovenské pohľady XXXVIII, 1922, 99 n., SMS I, 1923, 23 a n.). Nasbieraný materiál V. Vážný hneď postupne spracoval, takže v spomínaných referátoch hovorí sa i o konkrétnych jazykových otázkach (hláska ä, tvar dobrô ap.). Okrem spracúvania odpovedí na dotazníky V. Vážný venoval sa skúmaniu nárečí na mieste, a to nielen v Turci, ale i v blízkej Orave. Podľa vyprávania martinských známych V. Vážný využíval každú voľnú chvíľu, najmä sobotu a nedeľu, na cesty do terénu. Takto mohol už hneď v I. ročníku Sborníka Matice slovenskej (1922—23) uverejniť niekoľko dialektologických štúdií: Slovenské nárečia v Orave, Razená neznelá spoluhláska hlasivková v strednej slovenčine, hlavne v nárečí turčianskom a i. Od začiatku vo Vážneho prácach javí sa snaha nárečové javy presne lokalizovať a podľa význačných javov slovenské nárečia vedecky klasifikovať. Využíva doterajšie poznatky o slovenských nárečiach (Šembera, a i.), a kde treba, koriguje ich. Niekedy vychodí z kritiky práce iných, ale článok sa mu rozrastá na monografickú štúdiu o niektorom nárečí (napr. o oravských nárečiach v SMS I.), alebo o niektorých javoch hláskoslovných, tvaroslovných ap. (jerové striednice, [82]tvar inštr. sg. mask. na -om a -em, tvar dobruo (dieťa) a i.). V štúdiách prevažujú otázky hláskoslovné a tvaroslovné, menej sú zastúpené javy syntaktické a lexikálne. Vychodily do r. 1932 zväčša po slovensky písané v Sborníku Matice slovenskej, len výnimočne inde (napr. v časopise Bratislava VI, 1932, 462—466 vyšla štúdia: Slovo čerťaž anebo čierťaž v slovenštině, v sborníku Ríša Veľkomoravská 193 n. O ľudovej reči v Ponitrí a i.). Pri štúdiách jazykovozemepisných, sledujúcich jednotlivé javy, materiál mal z celého Slovenska z dotazníkov; keď sa venoval podrobnejšie niektorému územiu, opieral sa i o materiál získaný výskumom na mieste (turčianske a oravské nárečia stredoslovenské a niektoré nárečia západoslovenské). Podrobný bibliografický prehľad Vážneho prác do r. 1938 v širšom rámci podal E. Pauliny (Prehľad prác o slovenských nárečiach za uplynulých dvacať rokov. Carpatica I, sv. II, řada 1, č. 8, Praha 1940).

Ako sa rozmnožovalo bohatstvo získaného materiálu pri dotazníkovej akcii, tak sa menily, prehlbovaly i metody Vážneho práce. Vidno to napríklad na jeho prácach uverejňovaných v jubilejných sborníkoch: Datívlokál jednotného čísla ženských jmen podstatných tvrdých kmenů na -a (vzor ryba) v nárečích slovenských (Slovanský sborník… prof. Františku Pastrnkovi, Praha 1923) a O slovenských dialektických tvarech slovesných na -ch (MNHMA — Sborník… prof. Josefa Zubatého, Praha 1926); druhá práca vyznačuje sa o mnoho presnejšou lokalizáciou materiálu, ako sa to javí na mapovej prílohe, hoci medzi oboma prácami nie je veľký časový rozdiel.

V. Vážný ako vedúci matičnej dotazníkovej akcie pri každej príležitosti zdôrazňoval, že prvá anketa korešpondenčná mala ráz sondačný a informatívny. Novú, prísne vedeckú anketu jazykového a národopisného výskumu Slovenska na mieste starostlivo sám chystal na ďalšie roky. Ako nevyhnutné predpoklady pre ňu si určil: 1. syntetické spracovanie slovenských nárečí podľa výsledkov korešpondenčnej ankety a podľa vtedajších vedomostí o slovenských nárečiach, 2. vydanie nového jazykového a národopisného dotazníka, 3. presné určenie miest ankety, 4. určenie vhodnej osoby pre záznamy a zápisy (porov. v sborníku Pavlovi Bujnákovi, Bratislava 1933, 54—5).

Materiál získaný korešpondenčnou metodou medzitým (od r. 1930/31) V. Vážný so svojimi pomocníkmi sústavne spracúval v Slovanskom seminári Komenského univerzity v Bratislave. Okrem rozpisovania a triedenia materiál sa postupne rozširoval najmä takým spôsobom, že vysokoškolskí študenti za určený popla[83]tok vypĺňali matičné dotazníky údajmi o nárečí svojej rodnej obce alebo i niekoľkých iných obcí z jej okolia.

Syntetické spracovanie slovenských nárečí, ku ktorému smerovaly všetky predbežné Vážneho štúdie, vyšlo v Československej vlastivede III Jazyk (Praha 1934, str. 219—310: Nářečí slovenská). Na pomerne malom rozsahu podal tu V. Vážný stručnú, ale obsažnú charakteristiku troch veľkých nárečových celkov slovenských spolu s nárečiami moravsko-slovenskými. Opieral sa predovšetkým o materiál získaný matičnou dotazníkovou akciou a ďalej o vlastné i cudzie štúdie nárečí na mieste. Ako sa ukázalo už prv vo Vážneho časopiseckých štúdiách a článkoch, materiál z dotazníkovej akcie mal isté medzery, ale bol dostatečný na určenie hlavných hraníc slovenských hláskoslovných a gramatických javov. Najväčšie medzery mal z východného Slovenska. Kto spracúva nárečie niektorého menšieho územia monograficky, môže robiť vo Vážneho údajoch drobné korektúry (porov. napr. Jazykovedný sborník III, 1948, 17n.). Ale to súvisí s povahou jazykovozemepisných prác s početnými drobnými faktami; celkove Vážneho údaje sú spoľahlivé. Pravda, na Vážneho práci vidno i nedostatky lingvistickej geografie v jeho chápání: v jeho práci nenájdeme napr. presné izoglosy slovenských dvojhlások, pretože tu treba rozhodovať hlbšou hláskoslovnou analýzou, či v niektorých nárečiach ide o diftongy ia, ie, iu, uo, alebo či ide o spojenie konsonant + vokál (j + a, + e, + u; v + o). Vážneho Nářečí slovenská majú i mnohé nedostatky technického rázu (veľmi malé mapky a i.). Máme však v nich na tento čas najobsiahlejší a i pri menších nedostatkoch spoľahlivý opis slovenských nárečí a prvý skutočne vedecký pokus o ich klasifikáciu.

V monografickom spracúvaní nárečí na Slovensku V. Vážný najďalej postúpil v práci Čakavské nářečí v slovenském Podunají (Sborník filosofické fakulty university Komenského v Bratislavě V, č. 47, 1927). Podal tu úplný opis nárečia chorvátskych osád Devínska Nová Ves, Dúbravka (a Lamač), keď už jednu (Ch. Grob) bol opísal v knihe Ant. Václavíka Podunajská dedina v Československu (Bratislava 1925, str. 109—176). Je to príkladná monografia, ktorá si všíma všetkých stránok nárečia (hláskoslovie, tvaroslovie, kmeňoslovie, skladba, slovník, ukážky súvislých textov).

Ucelenú monografiu tvorí rukopisná štúdia O jménech motýlů v slovenských nářečích. Studie semasiologická se zřetelem jazykovězeměpisným, ktorá vyjde v Slovenskej akadémii vied. Vyznačuje sa bohatosťou materiálu a mnohými paralelami z iných jazykových oblastí. Tu V. Vážný okrem vedeckej literatúry francúzskej, nemeckej a i. všíma si už i dialektologickú literatúru sovietsku.

[84]Podľa vlastných i cudzích výskumov českých i slovenských V. Vážný v rozsiahlej práci Z mezislovanského jazykového zeměpisu (Praha 1948), prichystanej do tlače už r. 1940, preskúšal a celkove kladne zhodnotil poľské dielo (M. Małecki i K. Nitsch, Atlas językowy polskiego Podkarpacia, Kraków 1934).

Najväčšie úspechy dosiahol V. Vážný nepochybne vo svojich prácach jazykovozemepisných, keďže ďaleko postúpil v príprave slovenského lingvistického atlasu v porovnaní s väčšinou podobných prác v iných štátoch (porov. Scientia, vol. 56, r. 28 — 1934, str. 29n., a R. J. Avanesov, Očerki russkoj dialektologii I, Moskva 1949, 293n.). Pred vojnou bol V. Vážný československým členom medzinárodného výboru lingvistického (porov. zprávu O I. sjezdu stálého mezinárodního výboru lingvistického v Paříži v Collège de France. Bratislava III, 1929, str. 1137).

Pre dialektologickú prácu V. Vážný získal si na Slovensku priamych žiakov a pokračovateľov (E. Pauliny, J. Štolc, Št. Tóbik, Jozef Szabó-Orlovský a i.), o ktorých sa svedomite staral (porov. zprávy v publikáciách Carpatica z r. 1936 a n.). Jeho dielo neostalo opustené, hoci pokračuje pomaly. Jemu samému nebolo možné splniť všetky podmienky, ktoré si bol určil, aby sa mohlo pristúpiť k vydaniu atlasu pre známe udalosti r. 1938, keď musel odísť zo Slovenska. —

Vytrvalosť, húževnatosť, obetavosť, smysel pre drobné fakty, v ktorých sa nestráca celok, popri dôkladnej lingvistickej príprave, to sú vlastnosti, ktoré vyznačujú V. Vážneho ako dialektologa; v tom je vzorom pre slovenských dialektologov.

V dialektologických prácach V. Vážneho badať pri všetkých ich prednostiach nedostatek prehĺbeného vývinového, historického hľadiska pri výklade faktov. Hoci Vážný konštatoval kolísania niektorých nárečových tvarov, predsa — okrem exkurzií do historickej gramatiky v smysle mladogramatickom pri jednotlivých; izolovaných javoch — k jednotnému historickému výkladu nárečových celkov alebo celého národného jazyka sa nedostal. Nie je to, pravda, len nedostatok Vážneho prác, tieto nedostatky majú aj práce iných lingvistov tejto doby. Vážneho práce pritom všetkom sú dobré východisko pre nové výskumy za pomoci sovietskej vedy jednak pre historickú dialektologiu, jednak pre štúdium nárečia novej družstevnej dediny.

K ostatným odborom jazykovedy po dialektologii dostával sa V. Vážný len príležitostne, epizodicky, z úradnej povinnosti, kým dialektologickému výskumu venoval sa všetkými svojimi silami. Ako predseda Jazykovedného odboru Matice slovenskej a po r. 1932 Jazykovedného odboru Učenej spoločnosti Šafárikovej V. [85]Vážný bol v čele vlastnej bádateľskej i organizačnej práce v oblasti slovenskej jazykovedy a uvedomoval si všetky jej naliehavé úlohy (porov. Vážneho úvahy Problémy a úlohy jazykovedy na Slovensku z r. 1933 v sborníku Pavlovi Bujnákovi ctitelia, priatelia, žiaci, str. 50—60). Popri slovenskej dialektologii aj štúdium spisovného jazyka malo sa sústreďovať v Matici slovenskej. V odbore vlastnej gramatiky spisovnej slovenčiny v tých časoch pracovalo sa len individuálne pre školské potreby (používala sa Rukoväť spisovnej reči slovenskej od S. Czambla vo vydaní J. Škultétyho z r. 1919, zo školských gramatik najmä J. Damborského Slovenská mluvnica v V. vydaní 1930). V lexikografii v tých časoch od prípravných prác ďalej sa nepokročilo, pretože bol nedostatok slovenských odborných pracovníkov, a teda i tu sa uplatnili jednotlivci (M. Kálal, Peter Tvrdý a i.). Do normovania gramatiky a slovníka spisovného jazyka slovenského zasiahly úradné Pravidlá slovenského pravopisu, vydané Maticou slovenskou a schválené vtedajším ministerstvom školstva (r. 1931). Prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu maly ustáliť pravdaže predovšetkým pravopisné normy vo vlastnom smysle. Starosť o prípravu Pravidiel spočívala na V. Vážnom ako predsedovi Jazykovedného odboru Matice slovenskej a osobitnej pravopisnej komisie. V. Vážný tu postupoval v smysle oficiálnej ideologie prvej Československej republiky, v duchu ktorej na Slovensku pracovali skoro všetci vedeckí pracovníci Komenského univerzity (M. Weingart, V. Chaloupecký, A. Pražák a i.), hoci Vážný z nich takmer jediný úzko spolupracoval so slovenským kolektívom. Podľa tejto ideologie Česi a Slováci tvoria jeden národ „československý“, ktorý má československý jazyk v dvoch zneniach: českom a slovenskom. Snahou jazykovedcov tu malo byť, aby sa dva spisovné jazyky sbližovaly.

V úvode Pravidiel z r. 1931 niektoré pravopisné a jazykové zmeny sa takto i odôvodňujú. Išlo tu o niekoľko systémových javov, ako napr. písanie (a výslovnosť) slov typu „preca“, „dvacať“, „tricať“ atď. s c, slová typu „deník“ s jedným n, slovesné tvary typu „treť“, „trem“ bez typických stredoslovenských dvojhlások, ďalej sa uzákoňovaly niektoré dvojtvary, ako napr. konec koniec, barva farba, svoboda sloboda, bednár debnár, bitva bitka atď., a konečne sa uvádzaly v slovníku ako spisovné slovenské slová: kozel, limec, limček, láhva/láhev, nabídka, nabídzať, nabídnuť atď. Tieto slová a tvary veľká časť slovenskej buržoáznej spoločnosti pociťovala ako neslovenskosti a jej autonomistická časť využila ich politicky na protičeský boj. Najviac útokov obracalo sa tu priamo na V. Vážneho i v samej Matici slovenskej. [86]Po valnom shromaždení matičnom v máji r. 1932 V. Vážný i s väčšinou vtedajších členov Jazykovedného odboru z Matice slovenskej vystúpil. Vznikol boj o slovenský pravopis a spisovný jazyk. V jazykovede na jednej strane bola Vážneho skupina, ktorá ďalej pracovala v Učenej spoločnosti Šafárikovej, na druhej strane skupina slovenských puristov, ktorá pod vedením H. Bartka sústredila sa v časopise „Slovenská reč“. Dnes vieme, že obe strany uvedomele alebo neuvedomele boly vedené v podstate tou istou ideologiou buržoázneho nacionalizmu. Podľa vlastných slov Vážneho nie všetci českí lingvisti boli ochotní zasahovať do otázok slovenskej normatívnej jazykovedy a jazykovej politiky: „Jazykový odbor uznával oprávnenosť názoru vtedajšieho riaditeľa kancelárie českého slovníka, prof. V. Ertla, a prof. Zubatého, že redaktormi a podľa možnosti i excerptormi slovenského slovníkového materiálu budú len školení odborníci Slováci“ (Bujnákov sborník, Bratislava 1933, str. 57). Tento názor sa neuplatnil pri pravopise. V. Vážný v mnohých článkoch vysvetľoval zásady pravopisnej úpravy z r. 1931 a bránil ju proti kritike (najdlhší článok pod názvom Pravidlá slovenského pravopisu vyšiel v SMS IX, 1931, str. 1—38, ako odpoveď na článok Henricha Bartka v Slovenských pohľadoch 1931), a to s dokladmi zo slovenských nárečí, zo starších slovníkov a z beletrie, najmä staršej. Lenže v tom čase formovala sa už na Slovensku v povedomí príslušníkov spisovnej slovenčiny nová súčasná jazyková norma, o ktorú sa Vážný nemohol dosť dobre opierať, lebo vedecky ešte nebola preskúmaná ani kodifikovaná. A práve v tejto oblasti jazykovednej práce je bezpodmienečne potrebná vzájomná súhra jazykovej teorie a praxe. K tomu ešte V. Vážný — ako v tom čase väčšina jazykovedcov — bol ďaleko od marxistického chápania otázok národa a jazyka. Dnes už sama naša ľudovodemokratická ústava umožňuje českým marxistickým jazykovedcom uznávať samobytnosť slovenského národa a jazyka.

V. Vážnemu ostáva zásluha, že prvý shrnul praktické poučenia o slovenskom spisovnom jazyku do praktickej príručky v slovníkovej podobe. Jeho práca bola východiskom a v mnohých veciach i vzorom pre ďalšie podobné práce.

Súčasnej spisovnej slovenčine venoval V. Vážný pozornosť i v sústavnej praktickej gramatike spisovnej slovenčiny (Stručná slovenská mluvnice pro Čechy 1938, nové vyd. 1948).

Do Československej vlastivedy (řada II. Spisovný jazyk český a slovenský, str. 145—215) napísal V. Vážný kapitolu Spisovný jazyk slovenský. Podal tu predovšetkým tzv. vonkajšie dejiny spisovného jazyka na Slovensku so stručnou charakteristikou [87]Bernolákovej a Štúrovej slovenčiny a s opisom dnešného stavu spis. slovenčiny (s ukážkami). Podľa stavu dovtedajších výskumov nebolo možné podať vývin slovenského spisovného jazyka inak, ako v ukážkach a v náčrtkoch. Pre spisovnú slovenčinu hľadal Vážný nárečový základ. Pravý jej základ v hovorovej reči vzdelancov zo stredného Slovenska bez typických znakov jednotlivých nárečí nepodarilo sa mu nájsť.

Presnosťou podania faktov, ich utriedenia a zaradenia vyznačujú sa špeciálne Vážneho práce z dejín jazyka a jazykovedy na Slovensku (Z trnavské slovníkové a mluvnické literatury před Bernolákem, v časopise Bratislava X, 1936, 365—405 a Glossarium bohemoslavicum. Slovník k „Středověkým listům ze Slovenska“ s jazykovým rozborem, v Bratislave 1937).

Prehľad Vážneho prác o slovenčine nás dostatočne presvedčuje, že jeho zásluhy o slovenskú jazykovedu sú významné: uviedol do nej metodu jazykového zemepisu a touto metodou vypracovanými štúdiami položil solídne základy pre poznanie súčasných slovenských nárečí a tým nepriamo i minulosti slovenského jazyka; prispel k poznaniu spisovného jazyka slovenského v minulosti a k ustáleniu spisovného jazyka v prítomnosti, i keď jeho práce v tejto oblasti treba podrobiť ideologickej a metodologickej kritike; vychoval slovenskej dialektologii mladších pracovníkov, ktorí pokračujú v jeho prácach.

Pri jeho šesťdesiatke slovenskí jazykovedci vyslovujú prof. V. Vážnemu vďaku za doterajšiu jeho prácu a želajú mu mnoho pracovných úspechov v ďalších desaťročiach života.

Naše řeč, ročník 36 (1953), číslo 3-4, s. 80-87

Předchozí Adolf Kellner: Vážný jako dialektolog

Následující Jaroslav Voráč: K jazykovému zeměpisu Čech

cheap icmeler transfersdalaman airport transfersdalaman transfersdalaman vip transfer
© 2011 – HTML 4.01 – CSS 2.1