Škola reči slovenskej

C. Cht.

[Posudky a zprávy]

(pdf)

-

Ján Zigmundík: Škola reči slovenskej. Cvičenia mluvničné, pravopisné a slohové v 500 úlohách. I soš., ôsmé vyd., II. sošit, piate vyd. V Trnave 1923, stran 48 + 108, za 9.— Kč.

Otázky metodické a psychologické ponechávame stranou, lebo táto knižka nevyhovuje ani najprimitívnejším požiadovkom rečovým. Miesto mnohých príkladov aspoň niekoľko na dôkaz: je v nej kočka (kočací rod), holka, Mariška, provaz, bäz, štiava, žeradlá (ktoré nosí chrúst), spravedelnosť, spižiereň, modliaca knižka, peň (majú ho vraj slovesá!); v nej mak druždží pod zu-bami a je kyselý, ktosi sa čohosi dotknul a do čohosi zahryznul (m. správnejšieho dotkol, zahryzol), myšičky sú v nej rádi a [217]chlapci nesmia hneď plakať, želiezko je častokráť hrdzavé, arnika sa s vodou zarábä a všade je dľa a nie podľa. Syntaktické výrazy a obraty sú takého rázu: prívlastky môžu vraj stáť pred alebo za podstatným menom (miesto správného: pred podst. menom alebo za ním); chodí po slobode, jak ryba po vode; Ján platil za dobrého telocvičca; slnko zdá sa nám malým byť, jeho velikost presahuje onú našej zeme (m. náležitého podstatného mena opakovaného: jeho veľkosť presahuje veľkosť našej zeme); předpony … majú-li samo- alebo dvojhlásku (t. j. samohlásku alebo dvojhlásku); druho-osobné a treťo-osobné zámeno (m. zámeno druhej osoby, zám. 3. osoby); koľko kusov robí (!) jedon pár; Anna Krasivec (m. A. Krasivcová); zajtra úfam sa zas byť zdravým a do školy prijsť; sirka slúži na robenie pušného prachu; jazyk slúži k hovoreniu a jedeniu; pridaj ku každej z nasledujúcich viet inú, ktorá jej protivu vyslovuje (sloveso na konci!); rýchlosť svetla je mnohokráť väčšia rýchlosti zvuku (veľmi umelý genitiv srovnávací); dal mu beloskvúci sa desiatnik; od zlého dary neber, kedy nebolo vyučovanie (m. náležitého genitivu záporového: darov neber, nebolo vyučovania) atď.

Sú tam i takéto pedagogické vymyslenosti: »Keď matka na ulici stála, nehoda sa jej stala; ale na šťastie, že stalá nehoda nebola stála; istý človek ma istí, že prídu k nám istí páni; mäsné krámy bývajú od masa mastné« (!) atď., že nestačí to člověk vypočítať.

Z. učí časovat: jem, ješ, jie, ale píše jiem, konstruuje nové tvary prechodníkové sa (súc), byv, buda (!), veza, idený (m. -idený).

Ubohé naše deti, ubohé hlavičky! I to sa ešte majú učiť dnes, že prvým uhorským kráľom bol svätý Štefan. Za to o prvom prezidentovi Československej republiky nič! Takej knižke nespomôžu pochvaly vytlačené na obale. Človeku je nevýslovne trpko, keď sa dočíta, že to všetko napísal školský inšpektor, a ešte trpkejšie ti je, keď sa dočítaš, že knižku tuto »odobrilo« slovenské oddelenie minist. škol. a n. o. v Prahe (referoval tedy o nej úradne odborník!). Rozumný učiteľ knížky tej do ruky nevezme!

Naše řeč, ročník 8 (1924), číslo 7, s. 216-217

Předchozí Mk.: Nové spisy o slovenském pravopise

Následující Z našich časopisů